Rjane mjezwočo

Wěsty čłowjek přińdźe z nazdala do jednoho městačka. Zrudźeny pytny wón, zo su mjezwoča jeho wobydlerjow bjezbarbne a jich woči bjez błyšća. Wón sam pak so swjećeše a jeho napohlad běše krasny. Někotři měsćenjo k njemu přińdźechu, jich runjewon k njemu ćehnješe, swjetłosće jeho mjezwoča a jeho rjaneho napohlada dla.

  • Zwotkel sy přišoł, wukrajniko, so prašahu.
  • Přichadźam z Božeje pusćiny.
  • Što je to?
  • To je tajke městno, w kotrymž so čłowjek modli, wupraja dźak a Boha chwali.

W tym wokomiku buchu tući ludźo hišće pochmurnjeniši.

  • Boha smy hižo dawno ze swojeje srjedźizny wustorčili, praješe jedyn z nich.
  • Wón bu nam skěrje wobćežny, wadźeše, zaraćeše nas a někak myleše.
  • Snano su tohodla waše mjezwoča swój błyšć pozhubili, praješe čłowjek.

Potom pak doda: Što k tomu prajiće, spytajmy Jeho zaso wróćo zwołać!?

  • To pak je jara ćežko!, su wobydlerjo městačka z jednym hłosom křičeli.
  • Dopomina so Wón hišće na nas?, prašachu so woni.
  • Wězo, rjekny čłowjek z Božeje pusćiny. - Wón njeje zabył, Wón na was čaka.

Na murjach města zaspěwa čłowjek paćerje a ći druzy so jemu přizamknychu. A w tym wokomiku słónčne promješko trochu blědosće z jich mjezwočow rozehna a něšto mutnosće z wočow wutrě.

  • Kak rjenje!, wołachu wšitcy, na so hladajo.
  • Pójmy tež k druhim a přeprošmy cyło naše město k modlenju!

Čłowjek z pusćiny pak zadźerža jich a rjekny: To njeje tak lochko, kaž sej mysliće! Sće ke mni přišli, dokelž na mje hladajo, sće so dopomnjeli, kak sće do toho wupadali.

  • Što pak z druhimi?
  • Je trjebne, zo bychu waše mjezwoča tak swětłe so błyšćili, zo samo tych najliwšich sobu storhnu. Tohodla maće ze mnu do Božeje pusćiny hić.

Ludźo dźěchu a wjele lět běchu jednorje žiwi, wo Bohu a Jeho bohatstwach zahorjeni. Rozmyslowachu wo Nim a so k Njemu modlachu. Naposled so do městačka wróćichu. Jich woči błyšćachu so wot nětka runja hwězdam a z jich pohlada sapaše zahoritosć. Přińdźechu potajkim do města, njetrjebajo ničo rozłožować, wo ničim diskutować. Wobydlerjo sami mějachu na nimi wulki zajim. Je dosahało, zo wšitcy jich rjane mjezwoča widźachu.

A što je z mojim mjezwočom? Na čo ja často hladam, što ma hišće za mnje hódnotu? Je to dobre dźeło a pjenjezy dorosćeneho? Je to strowota retnarja a jeho pokoj? Je to snano młodostneho awto, moda, hudźba a wuspěch? Jónu dósta młody Salomo wot Boha namjet: Proš, što mam ći dać! Što sčini Salomo? Wón njeprosy wo bohatstwa, njeprosy wo strowotu, njeprosy wo dołhe žiwjenje. Ně! Wón prosy wo mudrosć a bliskosć Boha. Što je pak twój pokład? Wo čo by ty dźensa Boha prosył, zo by tebi spožćił?

A što je z mojim mjezwočom? Zasadnje maš dwě móžnosći. Pak we swojim žiwjenju jenož na zemju a na sebje hladaš, graty a wěcy pytajo a hromadźo. Jeli jenož na zemju hladaš, wostanje ćma na twojim mjezwoču. Tuta zemja dźě njeje wulkomyslna, zo by wona něšto rjaneho dariła. Wona jenož něšto k wužiwanju wupožča, a to, štož so najprjedy dari, wozmje sej potom wróćo. Pak namakaš sej swoju małku pusćinu modlenja, a budźeš často na njebjo hladać, potom změješ na swojim mjezwoču něšto wosebite, něšto rjane, znajměńša posměwk, kotryž tebi nichtó wzać njezamóže. Što je z mojim mjezwočom, kelko je na nim Jězus Chrystus?

TAD