Mjeno Bože so swjeći hdyž ...

Lubi wěriwi, hdyž so modliće, z kotrym słowom započina so waša modlitwa? Njeje to často słowo, kiž so na sebje samoho poćahuje: Prošu će, dźakuju so ći …? Ničo přećiwo tajkemu modlenju! Zo so scyła modli, je tola hižo něšto. Ale raz chutnje: Modlitwa Jězusa wupada cyle hinaša. Krótka forma, kotruž smy runje po sćenju Lukaša słyšeli (Lk 11,2-4), to wosebje derje zwuraznja: Dźe jemu wo Boha Wótca! „Wótče, swjeć so twoje mjeno, přińdź twoje kralestwo!“ (Lk 11,2). A hdyž dźe wo nas samych, potom mamy poprawom jenož wo dwě wěcy prosyć: wo wšědny chlěb (Lk 11,3), t. r. štož woprawdźe k žiwjenju trjebamy – wjace nic! – a wo wodaće swojich hrěchow přez Boha a přez mjezsobnu zwólniwosć k wujednanju (Lk 11,4). To znajmjeńša su temy Jězusa. To prěnje, wšědny chlěb, je za nas samozrozumliwe. To druhe pak, wodaće swojich hrěchow, zdawa so, zo njeje to scyła žana tema wjac.

Čujemy, lubi wěriwi, kajke wužadanje w tutym paćerju za nas tči? Je dźě to najwuznamniša ze wšěch modlitwow. Haj, runje w swojej jasnosći a konsekwency zdawa so być kaž anti-modlitwa! Je telko modlitwow, dołhich meditacijow, derje sadźene słowa – njewěm hač Jězus to scyła hišće sćěhować móže. To je prěnje měritko za naše modlenje: činimy my pře wjele słowow – plapotać kaž pohanjo mjenuje to Jězus (Mt 6,7) –, abo wusměrjamy so na to bytostne, dokelž Bóh dźě tak a tak wšitko wě? Myslimy sej, zo dyrbjeli Boha z wjele słowami nadběhować?

A druhe prašenje budź hišće dowolene: Dźe nam při modlenju wo nas abo wo Boha? Chcu nětko z wami – zdobom jako přikład – jenož prěnju sadu Wótčenaša rozpominać: „Wótče, swjeć so twoje mjeno […]“ (Lk 11,2).

Mjeno Bože so swjeći, hdyž před nim zastanjemy a mjelčimy, najlěpje wjacore razy wob dźeń, znajmjeńša rano a wječor.

Mjeno Bože so swjeći, hdyž so z blišimi česćownje zetkawamy, runje tym napřećo, kotřiž nimaja w towaršnosći žanu nahladnosć.

Mjeno Bože so swjeći, hdyž dźakownje Bože dary přijimujemy a přez modlitwu do jědźe to hódnje wopodstatnjamy.

Mjeno Bože so swjeći, hdyž so w zjawnosći k njemu wuznawamy.

Mjeno Bože so swjeći,  hdyž so za to zasadźamy, zo so jeho mjeno ze žaneje wustawy njewušmornje.

Mjeno Bože so swjeći, hdyž prawo na žiwjenje njenarodźeneho a staršehom, choreho, čłowjeka zakitamy.

Mjeno Bože so swjeći, hdyž daloko rozšěrjenej njepócćiwosći dostojnosć čłowječeje splažnosće napřećo stajamy.

Mjeno Bože so swjeći, hdyž z rozsudźenosću kompjuterowym hram napřećo wustupimy, kiž čłowjeka zacpěwaja.

Mjeno Bože so swjeći, hdyž škit stwórby stajamy nad njeskónčny hospodarski rozrost.

Mjeno Bože so swjeći, hdyž wón – Bóh – pola nas wosobinsce přeco na prěnim městnje zwostawa. Swjeć so Twoje mjeno! Amen.

GN