Powi jeho do pjeluškow

Lubi wěriwi, dźensa, hdyž swjećimy najwjetši křesćanski swjedźeń, chcu jedne małe, ale jara wažne wuprajenje komentować.

W dźensnišim ewangeliju smy słyšeli, zo powi Marija po porodźe swojeho bójskeho Syna do pjeluškow (Lk 2,7). To bě jara wažny čin. Wón ma jara hłuboki teologiski woznam.

  • Najprjedy woznamjenja to, zo je Jězus Chrystus woprawdźity čłowjek. Wězo, za nas je to samozrozumliwe. Ale za prěnich křesćanow njebě to tak. Dokelž njebě prěnje křesćanstwo jednotne. Prěnje křesćanstwo, kaž bohužel tež dźensniše, bě dźělene. A jedna jeho skupina praješe, zo njebě Syn Boži woprawdźity čłowjek, ale jenož jeho podobizna. Z druhimi słowami njebě po měnjenju tutych „křesćanow” Jězus Chrystus ani narodźeny, ani morjeny. Tohodla akcentuje mjenujcy nimale kóždy ewangelij čłowjesku naturu Jězusa Chrystusa a praji na přikład, zo je Jězus Chrystus mučny (Mk 4,38), zo płaka (Jan 11,35), zo je hněwny (Mk 3,5), zo so wjeseli (Lk 10,21), zo ma strach (Mk 14,34-36) a tak dale. Wuprajenje powi jeho do pjeluškow (Lk 2,7) ma samsnu funkciju, wono tež praji, zo je Jězus Chrystus woprawdźity čłowjek, a jako čłowjek trjeba nuznje drastu.
  • Tute wuprajenje ma pak hišće dalši woznam. Wono njerěka jenož, zo je Jězus Chrystus woprawdźity čłowjek. Wono woznamjenja tež, zo je Jězus Chrystus, dokelž ma hižo swoju prěnju drastu, hotowy a zwólniwy, so z druhimi ludźimi zetkać. A jelizo to tak je, je tuta zwólniwosć Jězusa Chrystusa znamjo bójskeje přistupnosće. Jahwe Bóh je zwólniwy, přez wosobu swojeho sčłowječeneho Syna so zetkać z kóždym čłowjekom, wosebje pak z nuzu ćerpjacym. Tohodla njeje to hoły připad, zo su k njemu hnydom po narodźe Jězusa Chrystusa runu smuhu pastyrjo přišli (Lk 2,8-20), to rěka ludźo, kotřiž běchu w času Jězusa Chrysta poměrnje chudźi a wšelako škodowani.
  • Wuprajenje powi jeho do pjeluškow ma wšak hišće jedyn – třeći zmysł. Wono njedopomina jenož na woprawdźitu čłowjesku naturu Jězusa Chrystusa abo na jeho wotewrjenosć za kóždeho čłowjeka, ale dopomina – abo lěpje – wěsći tež jeho smjerć. Zwotkel to wěmy? To wěmy, dokelž běchu Wótcojo Cyrkwje tutu činitosć swjateje Marije tak komentowali. Za nich běše powiće do pjeluškow a połoženje do žłobika předznamjo přichodneho čina Józefa Arimatejskeho, kotryž wza ćěło Jězusa Chrystusa z křiža a „zawali je do wosobneho ruba a połoži je do rowa […]“ (Lk 23,53). Samsnu interpretaciju namakamy tež na wobrazu jedneje ruskeje ikony z pjatnateho lětstotka, na kotrymž je žłobik Jězusa Chrystusa jako kašć narysowany.

Tule pak móhł so něchtóžkuli prašeć, čehodla rěči so w hodownym prědowanju wo smjerći? Wotmołwa je jednora. Zawěsće njeje to tohodla, dokelž je měšnik z Litawskeje Hody z Jutrami zaměnił. Ale to je tak, dokelž běše wěra prěnich křesćanow tajka. Tola nic jenož. Tuta wěrnosć ma hišće druhu stronku. Byrnjež je Syn Boži wědźał, zo ma jako čłowjek ćerpjeć a zemrěć, je so tola sčłowječił. A snadź chcyše nam přez to prajić, zo – byrnjež čłowjeske žiwjenje druhdy ćežke było –, so tola wudani žiwy być, a tež druhim žiwjenje dać a je wuchować ...

DJD