Za koho du ja?

Lubi wěriwi, „Za koho ty dźeš?“ – Martin Buber powěda: W Robšicu, hdźež bydli rabbi Naftali, přistajeja bohaći, kotrychž chěže na kromje městačka stejachu, ludźi, kotřiž nocy nad jich wobsydstwom stražuja. Maja wězo strach, zo jich něchtó wurubi. Jako so rabbi Naftali na jednym wječoru pozdźe při kromje lěsa wuchodźowaše, zetka so z tajkim prěki a podłu běhacym stražnikom. „Za koho ty dźeš?“ so jeho wopraša. Tón wotmołwi na to, přida pak prašenje: „A za koho dźeće wy, rabbijo?“ Słowo trjechi rabbija kaž kłok. „Hišće njechodźu za nikoho“, so jemu ćežko wusuny. Potom dźěše dlěši čas z mužom. Skónčnje so wopraša: „Chceš so z mojim wučomnikom stać?“ „To chcu rady“, wotmołwi stražnik, „tola što mam činić?“ „Mje dopominać za koho du“, praji rabbi Naftali.

Victor Frankl, załožer logoterapije, wuslědźi, zo čłowjek schorje, hdyž začuwa, zo nima jeho žiwjenje zmysł. Je wažne za čłowjeka, zo wě, za čo je žiwy a zo za to k nuzy tež wumrěje. Hinak prajene: Čłowjek trjeba nadawk, kiž so zadani, trjeba móžnosće, kotrymž móhł so podać. K žiwjenju słuša, zo lubosć dawaš a bjerješ. Často su ludźo nazhonjeli, zo dawno hišće zbožowni njejsu, hdyž maja po zdaću wšitko. Trjebaja tež móžnosć, wšitko dać. Wědomostnik, kiž je so raz z młodźinu rozestajił, je prajił: „Je problem, zo dźensniša młodźina hižo prawje njewě, za čo ma žiwa być a wumrěć“.

Prašenje, za koho něchtó dźe, kóždeho z nas zaběra, byrnjež nam to tež stajnje wědomje njebyło. Jězus radźi swojim připosłucharjam, sćěhować přikładej chudeje wudowy, kiž, hladajo na bohatych, nic jenož něšto da, ale wšitko. Słowa „wšě swoje zamóženje“ njewotpowěduja cyle grjekskemu słowu bios. Zakładny tekst měni wjele bóle to žiwjenje. Wudowa da potajkim wšo swoje žiwjenje.

Jeje lubosć je podaće swojeho žiwjenja. Hdyž wšitko da, štož ma, potom runa so to wumrěću. Nima dźě ničo wjace, wot čehož by móhła žiwa być. Štóž je stajnje jenož wot nadbytka žiwy, snano něšto dari, ale nic sam sebje, njeje zrozumił, što je wěrna lubosć. Je to podaće a nic jenož daće. Jězus praji: „Štóž chce swoje žiwjenje zachować, zhubi je“ (Mk 8,35). Tu njeńdźe wo moralku. Jězus njeprěduje z pozběhnjenym porstom. Dźe prosće wo našu zbóžnosć!

Sym raz słyšał hrónčko: „Poł wopora krawi, cyły wopor pak so pali“. – Dušepastyr je přećelej raz prajił: „Prěduju zbožo, sam pak je nimam!“ Dźěše so jemu kaž rabbijej w stawizničce Martina Bubera: Je zabył, za koho chodźi, je hižo wjele dawał, ale ženje njeje sebje samoho podał. Boha a blišeho lubować z cyłej swojej mocu, njesteji k sebjezwoprawdźenju napřećo. To je puć k wěrnemu sebjezwoprawdźenju.

Bóh lubuje nas tola tež dospołnje. To je w Jězusu dopokazał, hdyž je so cyle za nas podał. Njeńdźe wo to, być martrar abo jako tajki wumrěć. Dźe skerje wo naše nastajenje.

Prašenje, lubi wěriwi, je: Wěnuju swoje žiwjenje Bohu a blišemu cyle abo jenož zdźěla? To je wšo rozsudźace prašenje.

Za koho dźeš? To praša so jednory stražnik rabbija. Za koho du ja?

Za koho sym ja žiwy? So dopominać, za čo sym tu, za to njetrjebam na kóždy pad stražnika. To móžu tež sam. A mam to sam činić, hdyž chcu, zo so moje žiwjenje poradźi. Bóh spožć nam k tomu hnadu. Amen.

GN