Lubi wěriwi, znajemy je wšitcy, bohatstwa t. mj. wulkich tutoho swěta: Pyramidy, mawzoleje, pomniki a palasty, złoto a slěbro. Hladamy je a ponowjamy je a pomjenujemy je jako Swětowe Kulturne Herbstwo. Haj, druhdy zasłužimy tež na tym, hdyž so po móžnosći wjele ludźi wokoło monumentow hromadźa.
A potom słyšimy dźensa wo cyle druhim bohatstwje: Město złota a slěbra dari so nam chlěb a wino, město naduwanja kaž obelisk skića so poniženje k myću nohow. Město toho zo zadypamy něšto do kamjenja abo metala, zo njeby so hižo zničiło, praji so nam: Čińće to přeco zaso, njebudźće sprócni, chlěb łamać a nozy myć. Tež tak stawa so njesmjertnosć.
Wot wulkich monumentow eksistuja fota, postery a dopóznaće: To je jónkrótne! To njeby so dźensa scyła wjac tak činić hodźało. Wot posledneje wječerje sem je wěste, zo móže so to kóždy čas wospjetować, zo njedyrbju wróćo hladać do stawiznow, zo pak so tute stawizny přeco zaso znowa stawaja a wšědnje nowych ludźi sobu zapřijeja.
Wot posledneje wječerje sem je wěste, zo móža so tute stawizny přeco zaso wospjetować. A tola mamy wobraz před wočomaj: Dołhe blido, Jězus srjedźa, wokoło njeho 12 ludźi, kotrychž je sej přeprosył, kotrychž je wuzwolił a kotrymž swoje dźědźinstwo dowěri. Napjaty spektrum najwšelakorišich temperamentow a charakterow so wokoło tutoho blida nahromadźi. Tole chcu bliže wobchedźbować: Je tu Pětr, rěčnik dwanaćoch. Často jara emocionalny, spěšnje při ćahanju mječa a spěšny při slubjenju. Chce stoprocentnje Jězusa sćěhować. Chce samo z nim wumrěć. Ale nimale runje tak spěšnje zwrěsći, z tym zo zaprě Jězusa. Da so wot Jězusa satan mjenować. Tři razy pak wopraša so Jězus jeho za lubosću. Z toho so rudźi. Zrozumi pak a njehańbuje so tež, swojeho zaprajenja dla płakać. Pětr je jara pócćiwy a zdobom čini wulke zmylki.
Tu je tež Judaš, runje tak jako swědk Chrystusowy wuzwoleny. Je tři lěta dołho w najwušej zhromadnosći wučomnikow z Jězusom. Haj, samo při přeradźe so hišće jako přećel mjenuje. Je sej wjele z wosoby Jězusa wuličił. Chce jeho prowokować, wužadać, zo by so Jězus jako Messijas přesadźił a přećiwnikow zbił? Nazhoni pak tutu móc jako to napřećiwne, jako womoru. Jězus da sej wšitko lubić. Tak pak njeda so po jeho měnjenju swět wumóžić. Judaš je zadwělowany, zhubi dowěru mištrej napřećo, k swojej wiziji, k sojemu žiwjenju. A začisnje je.
Staj Pětr a Judaš woprawdźe tak rozdźělnaj? Wobaj staj so stałoj z winikomaj. Jedyn zaprěje jeho, druhi přeradźi jeho. Tola jedyn płaka a namaka Jězusa w swojim žiwjenju zaso a zemrě jako bamž. Druhi zhubi swoju wosobinu, kruži jenož wokoło sebje, dowěri so jenož swojemu planej wumóženja a skónči jako přeradnik.
Lubi wěriwi, je na nami, namakać městno mjez tutymaj přećiwkomaj. Přerada a zaprěwanje eksistujetej runje tak w našim žiwjenju. Kak wědoma je nam stajna přitomnosć Chrystusa w kóždym blišim? W čim leži naše připóznaće a naša zawěsćena eksistenca? Su to wšo snano slěbornaki přerady na našich bratrach a sotrach? Kak reagujemy na to? Móže naše bohatstwo być wotwisne wot bohatstwa Jězusa Chrystusa? Što ma wobstatk, što wostawa? Što namakaja přichodni archeologojo wot křesćanstwa?
Biskop Kamphaus je raz prajił: Bóh je swojej Cyrkwi jenož mało srědkow do ruki dał: Chlěb a wino, wodu za křćeńcu, wolij, napołoženje rukow, słowo, kotrež móže wutrobu trjechić. Zaleži na nami křesćanami, što wo nami pozdźišo raz nadeńdu: Monumenty abo jasne pokazki wo mjezsobnej pomocliwosći ludźi a poćahu k Bohu. Što činimy pak to na jeho spominanje?
GN