Hač sym zwólniwy ludźom k dispoziciji być!?

Lubi wěriwi, „Do tutoho powołanja dyrbiš najprjedy někoho honić!“ Tak prajimy druhdy, hdyž so nichtó za naročny nadawk abo słužbu njenamaka, kiž mało připóznaća wunjese. Za to pak je čim bóle z prócu zwjazane. Je něštožkuli njedźakownych dźěłow. A su tež powołanja a dźěła, wo kotrež so nichtó njetorha. W poslednim času je so wjele wo tym diskutowało, hač móže so němskim bjezdźěłnym přicpěwać, hromak kawać, takrjec jako pomocnicy při žnjach. Abo hač je dźěło lěkarja chorownje, kiž přeco zaso raz 24 hodźinow za dźeń swojim pacientam k dispoziciji steji a to při zdźěla srěnjej zasłužbje, scyła přicpějomne. Dyrbimy, hdyž so znajmjeńša zasłužba njepolěpši, ludźi na studij mediciny honić?

Njeje žanych dwělow: Runje nadawki, kotrež žadaja sej wjele prócy a kiž mało chwile za priwatne žiwjenje dowola, runje tajke nadawki a powołanja njejsu dźensa runjewon popularne a atraktiwne. Powołanja, kiž žadaja sej nastajenje, zo so cyle druhim podam, kotrež su mi dowěrjene, zo jim bjezwuwzačnje k dispoziciji steju, nimaja dźensa wulke wuhlady na wuspěch: Politikarjo, lěkarjo, duchowni a cyrkwinske powołanja, ale tež powołanje maćerje, kiž widźi runje w tym swój nadawk, być cyle za swoju swójbu žiwa.

„Podaće swojeho žiwjenja“ w tutym zmysle njeje po zdaću w našej towaršnosći wjac žana wulka hódnota. Skerje nawopak, propaguje so bóle to sebje zwoprawdźeć. Smy přeco hišće žiwi w towaršnosći, kiž chce měć wjeselo na wšě móžne kóšty. Hodźiny dołho so we wusyłanjach wumjetuje, zo smy zastarscy, hdyž nječinimy přede wšěm to, k čemuž mamy runje lóšt. Hdyž pak so něchtó sebje samoho wzda, zo by tak blišim słužił – kajke to njeatraktiwne počinanje dźensa, město toho zo by wšě swójske požadosće hnydom spokojał – potom so skerje jako dźiwnuški wobhladuje, kiž njeje po kriterijach moderneho časa žiwy.

Ně, podaće swójskeho žiwjenja, wo kotrymž Jězus w swjatym sćenju rěči, so dźensniši dźeń wysoko njehódnoći. A tola su tež časy, zo młodźi ludźo naraz začuwaja, zo dyrbi w žiwjenju wjace być hač jenož konsumowanje, seksualita a lute zawjeselenje. Tući młodźi čuja, zo bóle wobdarjeni, hdyž su za blišich žiwi, hdyž maš starosće a nuzu blišich kedźbu.

Po mojim měnjenju žedźa so w přiběracej měrje ludźo za swětom, hdźež njeknježitej jenož egoizm a hedonizm – potajkim hdyž ma něšto jenož zmysł, jeli to wjeselo čini – za swětom, w kotrymž su ludźo wzajomnje jedyn za druheho žiwi. Žadosć za tajkim swětom zaso přiběra. Mnozy skorža, zo ma egoizm tajku móc a zo je swět w mnohim zymny a bjez miłosće, zo ludźo jenož hišće sebje a swoje zajimy widźa.

Něchtó je raz prajił, zo młodźi ludźo scyła wjace ludźom do woči njehladaja ale radšo do wobrazowki kompjutera abo na swój smartphone. A při tym maja nawušniki, zo bychu jenož zynki słyšeli, kotrež runje chcedźa. Tu je, lubi wěriwi, wězo strach, zo so jenož skorži po zmysle: Kak zymny je tola tónle swět. Kóždy mysli jenož na so.

Zo njeby přišło k njedorozumjenjam: Njepraju to, zo bych ludźi zdobył, kiž móhli čestnohamsce w Cyrkwi dźěłać. Njeńdźe wo to, kak jara so něchtó we wosadźe angažuje. Tu dźe wo něšto druhe. Dźe wo zasadne nastajenje křesćana: Hač sym kaž Chrystus zwólniwy, być ludźom k dispoziciji, dokelž su mi wažne!? Dźe wo to, hač ludźi woprawdźe rady mam, abo hač su mi wšojedne!? Bóh ma, tak da so rjec, zajim na ludźoch. Wón lubuje čłowjeka. A tohodla zasadźuje so tak, zo samo swoje žiwjenje přisadźi: Hlejće, kajku lubosć je nam Wótc dał!, smy w čitanju słyšeli (1 Jan 3,1). To je naše zhromadne powołanje, zo je Chrystus přez nas tež dźensa tón dobry pastyr. Křesćenjo su ludźo, kotřiž sej tutu žadosć Boha za čłowjekom dźěla. Kotřiž nječinja to jenož z winowatosće, kaž wučomnik, kiž da so wupłaćić – ale so z přeswědčenja, z lubosće zasadźuja za lěpši swět a za ludźi. Amen.

GN