Hinaši być

Lubi wěriwi, kak spodźiwne hinak klinči, štož praji profet Jezaja wo přichodnym Messijasu! Hinak hač to, štož znajemy ze wšědneho dnja. Wšitko staja so móhłrjec na hłowu: Wotročk, kiž njeje tón mały a potłóčowany, ale kiž zasadźuje so za małych a potłóčowanych. Wón je wuzwoleny swojeho Knjeza. Njetrjeba wołać a harować, zo by na so skedźbnił. Njeda nikoho začuwać, zo je wažny, zo by w lěpšim swětle stał hač druzy. Nječini to štož je najlochše, to štož je bjez zadźěwkow. Je hinaši.

My činimy často, štož so wot nas wočakuje. Dokelž je to přijomnišo. Tak smy snano tež kubłani: Hdyž druzy wótře haruja, harujemy z nimi. Hdyž druzy mjelča, mjelčimy z nimi. Potom wšak tak jara njenapadnjemy. Hdyž maja druzy měnjenje, je z nimi dźělimy. Dokelž je to jednorišo. A tak harujemy – swět dźě je kołwrótny – damy wšo běžeć, kaž je. Nječujemy so zamołwići, nic zamóžni dosć, nic powołani, so něhdźe nutř měšeć. Samo potom nic, hdyž pytnjemy, zo so něšto za druhich njesprawneho stawa. Potom tola dźe wo druhich, nic wo nas.

Ale, Bóh přicpěwa nam wjac. Powołuje nas, być hinaši. Sadźi chětro na nas a naše zamóžnosće. A z pomocu jeho žohnowanja zmóžnja so nam, štož smy za nas dotal za njemóžne měli. Wón nam to pokazuje w žiwjenju swojeho Syna, našeho Knjeza Jězusa Chrystusa. Wón je „wotročk“, kotryž so Bohu spodoba. Njewoła a njeharuje, nałamanu sćinu njedorozłama a žehliwy sužoh njedowuhasy.

Tež my směmy so zmužić: Nałamanu sćinu – toho, kiž leži na zemi – nic hišće na njeho teptać. Toho pozbudźować, kiž chabła a kiž pada na swojich žiwjenskich šćežkach; abo toho, kiž so wuzamka wot hoberskeje masy a běžneje wučby a běžneho pruda měnjenjow. Toho tróštować, kiž so luteje sebježelnosće dla njepoda, ale kiž tči we woprawdźitej nuzy.

A žehliwy sužoh? Škričku nadźije namakać a k tomu wjesć, zo móhł so woheń wěry rozpłomjenić; kiž natyknje a wohrěwa. Město toho, zo stajnje wšitko lěpje wěš a z pobožnym powučowanjom tež hišće poslednu škričku wuhašeš.

Runje štož nastupa prašenja wěry, smy wołani k tomu być hinaši. Móžemy so dać wusměšeć. Chcyć być hinaši wubudźa wězo zadźiwanje a wotraša. Móže pak wuteptane puće ponowjeć a nowe puće zmóžnjeć.

Kak hinak so w čitanju pola profeta Jezaje tón rysuje, kiž da so wot Jana w Jordanje wukřćić a so jako Messijas wopokaza.

A kak hinaši móhli my być, kotřiž smy tola na jeho mjeno wukřćeni, kiž mamy jeho sćěhować: Kotřiž smy wot njeho wołani, sebje přesahować. Je dźě so ponižił, zo by nas pozběhnył.

Bóh je cyle hinaši. A tak móžemy tež my być hinaši hač dotal, hinaši hač swět wokoło nas, hinaši hač druzy. Smy hinaši: Nic, zo bychmy so wumjezowali, dokelž měnimy, zo smy něšto lěpše. Smy hinaši, dokelž słušamy Jemu. W tym zo Jeho sćěhujemy, směmy być hinaši, zo by so swět stał hinaši: Sprawniši, čłowječiši, zbóžniši. Amen.

GN